ahoj Maria, je mi luto, ze si mala taku neprijemnu skusenost. Mas pravdu, ze moje manzelstvo este nepreslo takymi skuskami ako su deti. Mame sice uz dlhsiu dobu tri velke psy, ktore s nami chodia aj na dovolenky a ktore prakticky takisto nemozeme nechat len tak same doma na dlhsi cas. Tiez byvaju chore, tiez nam davaju radost i zarmutok. Na druhu stranu sme si uz stihli zazit dost veci, ktore nas este viac k sebe prilnuli (rodinne umrtia, nezhody, tazke choroby). To puntickarstvo u nas nehrozi, lebo obaja sme boli zvyknuti starat sa sam o seba a prirodzenou cestou dbame aj o nas spolocny byt. Moj manzel mi do nicoho nekeca, nenuti, nemusim veci kvoli nemu. Povedal, ze si ma zobral kvoli mne samotnej, a nie na to, aby som mu prala a zehlila. Ak som chora, odchadza z prace skor domov, aby mi mohol varit caj, alebo mi spravi Granko, ktore spolu s vegetou, vineou a inymi produktami "z domu" vzdy dovazame. Ako si pisala o nakupoch, tak aj tam vacsinou chceme rychlo vsetko vybavit, aby uz sme mohli spolu varit recepty, ktore si vymyslame a dochutujeme ako chceme. Velmi sa mi paci, ako je nasa kultura podobna. Vzdy som si o Nemcoch nemyslela nic dobreho, lebo nam tak prezentovani nikdy neboli. Ale moj manzel je normalny chlap, ktory sa na nic nehra. Deti planujeme vtedy, az ked sa ja na to budem citit pripravena a ked obaja budeme citit, ze mame pre ne vytvoreny plnohodnotny vztah a rodinne zazemie. Ale ako som uz hovorila: nebrala som si ho kvoli nicomu inemu, nez jemu samemu, jeho kvalitam, ktorymi som nebola "ocarena", ale ktore si vazim tak isto, ako by som si ich vazila u Slovaka, Spaniela alebo hociktoreho ineho muza. Je mi luto, ze niektore zeny maju zle skusenosti. Ak mi to nahodou nevyjde, dam vam vediet

A este nieco: u nas v domacnosti som to bohuzial vacsinou ja, kto mava posledne slovo.